Náhody

Večer, keď nesvieti svetlo, keď ulice opantá tma a nad domami sa vznáša spleen.

Zvláštne zhody náhod. Svet je malý a zákon schválnosti skutočne funguje.

Emócie, čo vtedy hrali. Klapka na meter odo mňa, pokyny a úsmevy. Kameramani, čo si skúsenými pohybmi rúk vymieňajú slová. Jej úsmev na mňa. Ohnivé pery a veselé oči. Atmosféra, ktorú si zamiluješ. Ten istý priestor, rovnakí ľudia, čo si vymieňajú dojmy, čo sa dokážu stotožniť. Vybalia si obed a prihrejú ho. Skúmanie, ako keď dravcovi narušíš teritórium. Len on sa odváži a snažiac sa dostať ma na vážky preveruje moju nemčinu.

Ako dni, keď sa nestíhaš odpísať na maily a zjesť desiatu.

Dievča sediace oproti sa na mňa usmeje, keď spozorniem pri škripote bŕzd. Cesta je krátka a prostredie iné. Míňame domy, ktoré mi chýbali pri diaľnici a zrazu sa pristihnem, že mi chýba diaľnica, ten úsek, keď sme na moste a ja vidím jej pokračovanie.


Povieme, že všetko je tak, ako má byť. Privyknutá na ten priestor, milujúc výhľad z okna, (oranžové závesy, pohyb za nimi), ktoré v noci prefukujú a nútia ma poriadne sa poprikrývať, aj za cenu zmoknutého čela.

Pred mesiacom na pokraji zbláznenia sa, z vlastného strachu, z vysnívaného sveta, z túžob, čo sa nikdy nenaplnia. Zrazu inak, ako keď ti pridelia post na novej méte a ty dokážeš skórovať.


Vonku dážď, veľa dažďa. Ostrý vietor a na dvore snežienky. Biele a čisté. Na uliciach je blato, na mojich nohaviciach špina, ktorú zajtra vyšúcham. Len s ľuďmi je to inak. Ako tvoje slová, ktoré sú aj po veľa mĺkvych mesiacoch rovnaké. Rovnaké ako vtedy, keď si ma získali. Z tvojich úst, spod tvojho pera, z tvojich mailov.

Túžby, čo nás robia šťastnými. Letieť lietadlom a môcť ťa po rokoch objať. Azda pre to je cestovanie čím ďalej, tým rýchlejšie, lebo človeka spaľuje túžba (vidieť a objať).


Vraj len úprimný človek spí s rukami nad hlavou. Vraj človek dokáže naozaj milovať len raz. Vraj Mentos vhodený do fľaše Coca-Coly spôsobí explóziu a nič na svete nie je na 100%.