Bilancia

Pozerám sa do nebeských diaľav, cez okno, ktorým sa dovnútra dostáva ten chladný vzduch, čo vonia zimou a možnými omrzlinami.

Na tom mieste, pod vŕbou, čo bozkáva pery hladine, sme kŕmili labute po všetky tie roky, čo k nám prilietali. A oco skrýval ten chlieb pod bundou, lebo bola zima a mrzlo tak, že nám líca horeli rumencom žiarivým ako tvár dievčaťa, ktorú počas školskej prestávky pobozká chlapec, čo sa rýchlo skryje do triedy.

Na to mieste už nenájdeš labute a aj jazero chýba, len tá vŕba košatá k vyschnutým brehom s bozkom na konároch sa skláňa.

Bilancujú. Všetci a všetko. Nech nič neujde. A nič nevyjde navnivoč. Hodnotenia, schémy, tabuľky a grafy. Prognózy na najbližšie dni i celé roky.

Tá moja? Nejasná... Ako čiara života, ktorú schválne nechcem rozpoznať. Lebo všetko má svoj koniec, no tej môj nech zostane tajomstvom.

––––––––––––––––––––––––

Písal si o prázdnote. Zopár dlhých súvetí, umne zaobalených slov, čo ma zasiahli. Dokonalý celok. Kompaktný. Celistvosť, čo sa vytratila obyčajným stretom náhod, jedným pošmyknutím. Zisťujem, že stretnúť ťa nie je nemožné. Že stále skladáš okuliare do púzdra farby bordó a nosíš pastelové košele.

Bolo to snové poblúznenie z Tisíc a jednej noci, čo odhodilo predsudky. Dav, ty a ja. Hra, čo mení zmýšľanie. (Nový) začiatok.

Napísal si efektne do stredu papiera. Slová na konci, pri ktorých cítila som ťa. Mali by sme klavír, dva bicykle, psa, tri udice a každý toho druhého. Tých zopár viet, čo skryla som na dno (duše). Sľuboval si Leto, čo šesť dní pred jeho koncom zmarila zložitosť tvojich tajností, čo vyplávali na povrch. Čo mňa zranili a teba odviali inam.

Návrat. Keď si prišiel dospelý. V mužskom prebale, ukrývajúc kúsky chlapčaťa. Pohľady, pripomínajúce moje, tvoje, naše chyby. Keď princ nenašiel sklenú črievičku a princeznej nedorástli vlasy až po zem. Svetlo a tma, svetlo a tma, tma, svetlo, tma. Tma.

V kuchyni mal malý pult a dve stoličky. S tou drevenou si budem rozumieť, preblyslo mi vtedy mysľou. S tou druhou nakoniec potykala som si skôr. Zdanie (častokrát) klame. Ako červené líca a (nevinné) belasé oči.

Chcela som na skutočnosť premeniť. Tie slová, čo spravili mi krajším deň. Slabošstvo, čo nevyužilo ďalšiu príležitosť. Lebo len z vlastných chýb dokážem sa poučiť.


Smutná a preveselá
Naivne detská a príliš dospelá
Hviezda i outsider
Svetlo a tieň

To všetko s tebou aj bez teba

Dostratena

Deň sa predlžuje na úkor noci, tá je mrazivá a ochladzuje dni. Si a napriek všetkému Ťa necítim. Ako v tom filme, kde cítila ich prítomnosť, ale nebola schopná vidieť ich.

Rozplynul sa. Ako obláčik pary nad hrncom vriacej vody. Zmizol dostratena. A ja nesmútim. Neviem, čím to je. Možno vnímam veci naokolo racionálne. Konečne. Snáď je dobré, že som ťa nechala odplávať. Viem, že treba odpúšťať. No nie tisíckrát. Že tvoje chyby zmrzačili moje city. Nadobro. Že niet návratu. Že som nepredpokladala taký záver. Sklamaná. Tak som sa cítila. Že občas sa človek stavia do iného svetla. Nemám rada hranie sa na dokonalosť. Chýbala mi ľudskosť. Drobné nedostatky. Nedokonalosť. Tak prirodzená a mne vlastná. Krivé malíčky a kvapôčky potu na čele.

Chladná jeseň bez slnka, čo (pri)núti vytriezvieť. Že každé leto je (tak trochu) vytrhnuté z relity. Má farbu svetlého piva a vonia, ako tá tráva, čo ju neustále kropíš a následne kosíš, lebo sa nevieš nabažiť tej vône. Aj to naše (bolo).

Ako ten večer, čo mal byť začiatkom všetkého , ukončil aj to, čo malo byť večné.

A obrazovka bliká a mne hlavou lieta, že nie je o čom.

Ako rieka
Čo má suché koryto
Ako zmrzlinár
Čo ju nikdy nelíže
Ako ruka
Čo nemá koho pohladiť

Ale dnes…
It΄s a new day and I΄m feeling good.

Možno

V izbe sa mi kopia svetre a čistá bielizeň. Vytvárajú úhľadné kôpky na starom kresle s prepadnutým dnom, ktorého sa nedokážem vzdať. Možno nie je dobré priveľmi lipnúť na starých veciach, lebo predsa len majú obmedzenú životnosť, a keď sa raz zničia, keď sa dno prevalí, potom ma bude tá strata bolieť väčšmi. Možno by bolo lepšie prelistovať katalógy a vybrať nové, krémové s okrovými vankúšmi, zabudnúť na to staré, lebo niekedy treba uvoľniť priestor novým veciam, pocitom a osobám, aby život nestrácal zmysel.

Páči sa mi tie mestá, čo voňajú slobodou. No ty ma vždy uzemníš. Vravíš, že je daná tou anonymitou, tým vzájomným nezáujmom, tým, že sa nikdy dvakrát nestretnú, lebo ulíc, parkov a kaviarní je veľa. Preto tí ľudia stvárajú tie spontánne bláznovstvá. Páčilo by sa mi sedávať v tom preplnenom parku na deke s pastelovými pruhmi, mať bosé nohy a pletené sveter prehodený cez plecia. Možno si čítať zo zažltnutých kníh alebo písať na snehobiele listy, možno si sadnúť k fontáne v strede námestia a nahlas spievať či kresliť portréty pod košatou vŕbou skôr pre vlastné potešenie ako pre enormné zisky.

Kým mám krídla, lietam. A možno práve preto sa teraz nenaháňame medzi popadaným lístím, čo mi spieva pod nohami. S Tebou.

Raz možno budem stáť vo veľkej miestnosti s radmi stoličiek so sivými poťahmi a vydýchaným vzduchom a budem prednášať o strachu. Lebo budem na slovo vzatou odborníčkou, čo sa veľakrát bála urobiť prvý krok či prekročiť vlastný tieň. A všetko budem demonštrovať vlastnými zážitkami a možno sa celá sála najprv zasmeje a potom si uvedomia, že život každého z nás je plný zbytočné strachu. A možno práve preto mám tak často stiahnuté hrdlo a nie som schopná slova.



Lebo život je prikrátky (aspoň sa to tvrdí) a ja možno oľutujem...