Všehochuť

Bolo to po prvý raz, čo som ju zacítila vo vzduchu. Jeseň v letný pondelok. V zelených teplákoch, bez tenkého trička a farebných žabiek.

V ten deň prišli ako v uniforme. V plátenných nohaviciach a veselom tričku. Rozprávali, že už prichádza, a že aj móda v tohtotýždňovom čísle ju hlási. Tak nahlas, tak okázalo ako nikto iný. Palcovými titulkami v zemitých odtieňoch. Také si pýta. Zelenú, okrovú a hnedú. S nimi sa priatelí, aj keď nemá náladu.

Rozšantené vlny a vôňa kokosu, pokojný večer v nadýchaných perinách. Je iný. Ako tie vydúvajúce sa periny, plný života a vitality. Pokojný a vláčny ako cesto na nedeľňajší koláč, ktorý tentokrát nevydržal do ďalšieho rána. Že nás bolo veľa, že bolo dobre a že nám chutil.

Ten stolík má regál na knihy. Teším sa, už ich niet kam dávať. V sobotu som ju videla, presne takú o akej snívam. S nekonečne veľa policami a rebríkom, aby som dosiahla aj na tie vrchné. Veru tak.

Chcieť sa vzniesť a pocítiť ľahkosť nôh. V tých topánkach, čo sú žlté a vzbudzujú pozornosť. Kyslé pohľady náhliacich sa ľudí, čo stratili slobodu a netúžia lietať (v oblakoch).

Tá kniha skončila neočakavaným happy-endom. Nakoniec našiel svoje šťastie hoci nie s ňou. Raz nájdeme svoje šťastie. Všetci zaradom. Bude chutiť ako prvý bozk vo vetristom prístave, kde lode trúbia do diaľav. Potom TI pošlem správu (v sklenej fľaši). Pôjde okolo celého sveta, a predsa ŤA nájde. Lebo budeme jeden pre druhého šťastím.

Len malá biela lampa svieti. S fialovobielym svetlom . Studeným i teplým. Veľa tieňov a príjemné teplo. Len slabá bolesť hlavy kazí tu noc. Mám pocit, že na okno dopadajú ťažké snehové vločky. Jedna na druhú. Ešte si musím počkať.

Zajtra sa mi pozdraví ten istý vodič autobusu, ktorý ma minulý týždeň ocenil titulom ŠTAMGASTA a ja si sadnem skôr dozadu. Potom už len 41 minút čistého, nenarušeného snívania, biela obloha, bezoblačná, bez škvŕn, neustále vyzúvanie a obúvanie, závan magického realizmu (či magickej reality), prúžky na tričku a veľa veľa túžob.

Dnes som chcela ulicami kráčať inak. V rozviatej sukni a (takmer) bosých nohách. S neposlušnými vlasmi, čo sa teraz tak bláznivo vlnia do drobných ruličiek.

Podvečer stretnúť...

Vstať takmer naobed a tešiť sa z dňa. Počuť len tiché tóny. Nechať ich rinúť sa von. Tiecť mnou. Napĺnať. Pocitmi. Počuť len mĺkve tóny a detský smiech. Zvoní mi v ušiach. Decká tešiace sa z bieleho prašanu, čo potešil svet. Aspoň na chvíľu. Vidieť ich naháňať sa za pukom. Šmýka sa. Tie decká ho hrajú v kuse. Aj jesť zabudnú ísť. Si vedia užiť sneh a voľno. Ako nikto. Ako my kedysi.

A podvečer jedného z tých hokejistov stretnúť znova. S dievčaťom držiac sa za ruku. A bozkávať sa a smiať sa. A podchvíľou mať sklopený zrak a bozkávať sa a smiať sa. A prvý raz ľúbiť. Ísť hrdo tou úzkou ulicou a hlasno zdraviť tie tetušky za oknami ako nikdy. Mať pätnásť a žiť odrazu inak. Pre ňu, nielen sám pre (za) seba. Mať plnú hlavu citu a nechať ho pomaly vytekať zo seba. Zaplavovať telo a oblapovať človeka.

Uvedomiť si ako čas rýchlo letí a nemať rada túto frázu. Pamätať si ho ešte ako drobca, čo behal za sestrinou sukňou s cibuľovým chlebom v ruke a odretými kolenami v žlto-zelenom drese Ronalda, čo sa večne bláznil za loptou a chcel hrať badminton. A vidieť ho vždy plakať, keď sa košík stratil alebo padol na strechu a po ruke nebol druhý. A vidieť ho tešiť sa, keď ho mama prvý raz pustila bicyklom na druhý koniec dediny a pamätať si, keď sa chcel stať futbalistom a rok ho vídať sedieť na lavičke a až potom môcť strieľať góly.

Vidieť ho dnes. Už nie dieťa. Vidieť radosť. Cítiť šťastie. Počuť smiech a iskry nechať svetom lietať.

Už nebyť dieťaťom a mať po prvej láske. Mať milé spomienky a cítiť nehu i bolesť okúsiť a raz rozprávať deťom, ako sme prvýkrát ľúbili...