Bilancia

Pozerám sa do nebeských diaľav, cez okno, ktorým sa dovnútra dostáva ten chladný vzduch, čo vonia zimou a možnými omrzlinami.

Na tom mieste, pod vŕbou, čo bozkáva pery hladine, sme kŕmili labute po všetky tie roky, čo k nám prilietali. A oco skrýval ten chlieb pod bundou, lebo bola zima a mrzlo tak, že nám líca horeli rumencom žiarivým ako tvár dievčaťa, ktorú počas školskej prestávky pobozká chlapec, čo sa rýchlo skryje do triedy.

Na to mieste už nenájdeš labute a aj jazero chýba, len tá vŕba košatá k vyschnutým brehom s bozkom na konároch sa skláňa.

Bilancujú. Všetci a všetko. Nech nič neujde. A nič nevyjde navnivoč. Hodnotenia, schémy, tabuľky a grafy. Prognózy na najbližšie dni i celé roky.

Tá moja? Nejasná... Ako čiara života, ktorú schválne nechcem rozpoznať. Lebo všetko má svoj koniec, no tej môj nech zostane tajomstvom.

––––––––––––––––––––––––

Písal si o prázdnote. Zopár dlhých súvetí, umne zaobalených slov, čo ma zasiahli. Dokonalý celok. Kompaktný. Celistvosť, čo sa vytratila obyčajným stretom náhod, jedným pošmyknutím. Zisťujem, že stretnúť ťa nie je nemožné. Že stále skladáš okuliare do púzdra farby bordó a nosíš pastelové košele.

Bolo to snové poblúznenie z Tisíc a jednej noci, čo odhodilo predsudky. Dav, ty a ja. Hra, čo mení zmýšľanie. (Nový) začiatok.

Napísal si efektne do stredu papiera. Slová na konci, pri ktorých cítila som ťa. Mali by sme klavír, dva bicykle, psa, tri udice a každý toho druhého. Tých zopár viet, čo skryla som na dno (duše). Sľuboval si Leto, čo šesť dní pred jeho koncom zmarila zložitosť tvojich tajností, čo vyplávali na povrch. Čo mňa zranili a teba odviali inam.

Návrat. Keď si prišiel dospelý. V mužskom prebale, ukrývajúc kúsky chlapčaťa. Pohľady, pripomínajúce moje, tvoje, naše chyby. Keď princ nenašiel sklenú črievičku a princeznej nedorástli vlasy až po zem. Svetlo a tma, svetlo a tma, tma, svetlo, tma. Tma.

V kuchyni mal malý pult a dve stoličky. S tou drevenou si budem rozumieť, preblyslo mi vtedy mysľou. S tou druhou nakoniec potykala som si skôr. Zdanie (častokrát) klame. Ako červené líca a (nevinné) belasé oči.

Chcela som na skutočnosť premeniť. Tie slová, čo spravili mi krajším deň. Slabošstvo, čo nevyužilo ďalšiu príležitosť. Lebo len z vlastných chýb dokážem sa poučiť.


Smutná a preveselá
Naivne detská a príliš dospelá
Hviezda i outsider
Svetlo a tieň

To všetko s tebou aj bez teba

Dostratena

Deň sa predlžuje na úkor noci, tá je mrazivá a ochladzuje dni. Si a napriek všetkému Ťa necítim. Ako v tom filme, kde cítila ich prítomnosť, ale nebola schopná vidieť ich.

Rozplynul sa. Ako obláčik pary nad hrncom vriacej vody. Zmizol dostratena. A ja nesmútim. Neviem, čím to je. Možno vnímam veci naokolo racionálne. Konečne. Snáď je dobré, že som ťa nechala odplávať. Viem, že treba odpúšťať. No nie tisíckrát. Že tvoje chyby zmrzačili moje city. Nadobro. Že niet návratu. Že som nepredpokladala taký záver. Sklamaná. Tak som sa cítila. Že občas sa človek stavia do iného svetla. Nemám rada hranie sa na dokonalosť. Chýbala mi ľudskosť. Drobné nedostatky. Nedokonalosť. Tak prirodzená a mne vlastná. Krivé malíčky a kvapôčky potu na čele.

Chladná jeseň bez slnka, čo (pri)núti vytriezvieť. Že každé leto je (tak trochu) vytrhnuté z relity. Má farbu svetlého piva a vonia, ako tá tráva, čo ju neustále kropíš a následne kosíš, lebo sa nevieš nabažiť tej vône. Aj to naše (bolo).

Ako ten večer, čo mal byť začiatkom všetkého , ukončil aj to, čo malo byť večné.

A obrazovka bliká a mne hlavou lieta, že nie je o čom.

Ako rieka
Čo má suché koryto
Ako zmrzlinár
Čo ju nikdy nelíže
Ako ruka
Čo nemá koho pohladiť

Ale dnes…
It΄s a new day and I΄m feeling good.

Možno

V izbe sa mi kopia svetre a čistá bielizeň. Vytvárajú úhľadné kôpky na starom kresle s prepadnutým dnom, ktorého sa nedokážem vzdať. Možno nie je dobré priveľmi lipnúť na starých veciach, lebo predsa len majú obmedzenú životnosť, a keď sa raz zničia, keď sa dno prevalí, potom ma bude tá strata bolieť väčšmi. Možno by bolo lepšie prelistovať katalógy a vybrať nové, krémové s okrovými vankúšmi, zabudnúť na to staré, lebo niekedy treba uvoľniť priestor novým veciam, pocitom a osobám, aby život nestrácal zmysel.

Páči sa mi tie mestá, čo voňajú slobodou. No ty ma vždy uzemníš. Vravíš, že je daná tou anonymitou, tým vzájomným nezáujmom, tým, že sa nikdy dvakrát nestretnú, lebo ulíc, parkov a kaviarní je veľa. Preto tí ľudia stvárajú tie spontánne bláznovstvá. Páčilo by sa mi sedávať v tom preplnenom parku na deke s pastelovými pruhmi, mať bosé nohy a pletené sveter prehodený cez plecia. Možno si čítať zo zažltnutých kníh alebo písať na snehobiele listy, možno si sadnúť k fontáne v strede námestia a nahlas spievať či kresliť portréty pod košatou vŕbou skôr pre vlastné potešenie ako pre enormné zisky.

Kým mám krídla, lietam. A možno práve preto sa teraz nenaháňame medzi popadaným lístím, čo mi spieva pod nohami. S Tebou.

Raz možno budem stáť vo veľkej miestnosti s radmi stoličiek so sivými poťahmi a vydýchaným vzduchom a budem prednášať o strachu. Lebo budem na slovo vzatou odborníčkou, čo sa veľakrát bála urobiť prvý krok či prekročiť vlastný tieň. A všetko budem demonštrovať vlastnými zážitkami a možno sa celá sála najprv zasmeje a potom si uvedomia, že život každého z nás je plný zbytočné strachu. A možno práve preto mám tak často stiahnuté hrdlo a nie som schopná slova.



Lebo život je prikrátky (aspoň sa to tvrdí) a ja možno oľutujem...

Všehochuť

Bolo to po prvý raz, čo som ju zacítila vo vzduchu. Jeseň v letný pondelok. V zelených teplákoch, bez tenkého trička a farebných žabiek.

V ten deň prišli ako v uniforme. V plátenných nohaviciach a veselom tričku. Rozprávali, že už prichádza, a že aj móda v tohtotýždňovom čísle ju hlási. Tak nahlas, tak okázalo ako nikto iný. Palcovými titulkami v zemitých odtieňoch. Také si pýta. Zelenú, okrovú a hnedú. S nimi sa priatelí, aj keď nemá náladu.

Rozšantené vlny a vôňa kokosu, pokojný večer v nadýchaných perinách. Je iný. Ako tie vydúvajúce sa periny, plný života a vitality. Pokojný a vláčny ako cesto na nedeľňajší koláč, ktorý tentokrát nevydržal do ďalšieho rána. Že nás bolo veľa, že bolo dobre a že nám chutil.

Ten stolík má regál na knihy. Teším sa, už ich niet kam dávať. V sobotu som ju videla, presne takú o akej snívam. S nekonečne veľa policami a rebríkom, aby som dosiahla aj na tie vrchné. Veru tak.

Chcieť sa vzniesť a pocítiť ľahkosť nôh. V tých topánkach, čo sú žlté a vzbudzujú pozornosť. Kyslé pohľady náhliacich sa ľudí, čo stratili slobodu a netúžia lietať (v oblakoch).

Tá kniha skončila neočakavaným happy-endom. Nakoniec našiel svoje šťastie hoci nie s ňou. Raz nájdeme svoje šťastie. Všetci zaradom. Bude chutiť ako prvý bozk vo vetristom prístave, kde lode trúbia do diaľav. Potom TI pošlem správu (v sklenej fľaši). Pôjde okolo celého sveta, a predsa ŤA nájde. Lebo budeme jeden pre druhého šťastím.

Len malá biela lampa svieti. S fialovobielym svetlom . Studeným i teplým. Veľa tieňov a príjemné teplo. Len slabá bolesť hlavy kazí tu noc. Mám pocit, že na okno dopadajú ťažké snehové vločky. Jedna na druhú. Ešte si musím počkať.

Zajtra sa mi pozdraví ten istý vodič autobusu, ktorý ma minulý týždeň ocenil titulom ŠTAMGASTA a ja si sadnem skôr dozadu. Potom už len 41 minút čistého, nenarušeného snívania, biela obloha, bezoblačná, bez škvŕn, neustále vyzúvanie a obúvanie, závan magického realizmu (či magickej reality), prúžky na tričku a veľa veľa túžob.

Dnes som chcela ulicami kráčať inak. V rozviatej sukni a (takmer) bosých nohách. S neposlušnými vlasmi, čo sa teraz tak bláznivo vlnia do drobných ruličiek.

Podvečer stretnúť...

Vstať takmer naobed a tešiť sa z dňa. Počuť len tiché tóny. Nechať ich rinúť sa von. Tiecť mnou. Napĺnať. Pocitmi. Počuť len mĺkve tóny a detský smiech. Zvoní mi v ušiach. Decká tešiace sa z bieleho prašanu, čo potešil svet. Aspoň na chvíľu. Vidieť ich naháňať sa za pukom. Šmýka sa. Tie decká ho hrajú v kuse. Aj jesť zabudnú ísť. Si vedia užiť sneh a voľno. Ako nikto. Ako my kedysi.

A podvečer jedného z tých hokejistov stretnúť znova. S dievčaťom držiac sa za ruku. A bozkávať sa a smiať sa. A podchvíľou mať sklopený zrak a bozkávať sa a smiať sa. A prvý raz ľúbiť. Ísť hrdo tou úzkou ulicou a hlasno zdraviť tie tetušky za oknami ako nikdy. Mať pätnásť a žiť odrazu inak. Pre ňu, nielen sám pre (za) seba. Mať plnú hlavu citu a nechať ho pomaly vytekať zo seba. Zaplavovať telo a oblapovať človeka.

Uvedomiť si ako čas rýchlo letí a nemať rada túto frázu. Pamätať si ho ešte ako drobca, čo behal za sestrinou sukňou s cibuľovým chlebom v ruke a odretými kolenami v žlto-zelenom drese Ronalda, čo sa večne bláznil za loptou a chcel hrať badminton. A vidieť ho vždy plakať, keď sa košík stratil alebo padol na strechu a po ruke nebol druhý. A vidieť ho tešiť sa, keď ho mama prvý raz pustila bicyklom na druhý koniec dediny a pamätať si, keď sa chcel stať futbalistom a rok ho vídať sedieť na lavičke a až potom môcť strieľať góly.

Vidieť ho dnes. Už nie dieťa. Vidieť radosť. Cítiť šťastie. Počuť smiech a iskry nechať svetom lietať.

Už nebyť dieťaťom a mať po prvej láske. Mať milé spomienky a cítiť nehu i bolesť okúsiť a raz rozprávať deťom, ako sme prvýkrát ľúbili...