Možno

V izbe sa mi kopia svetre a čistá bielizeň. Vytvárajú úhľadné kôpky na starom kresle s prepadnutým dnom, ktorého sa nedokážem vzdať. Možno nie je dobré priveľmi lipnúť na starých veciach, lebo predsa len majú obmedzenú životnosť, a keď sa raz zničia, keď sa dno prevalí, potom ma bude tá strata bolieť väčšmi. Možno by bolo lepšie prelistovať katalógy a vybrať nové, krémové s okrovými vankúšmi, zabudnúť na to staré, lebo niekedy treba uvoľniť priestor novým veciam, pocitom a osobám, aby život nestrácal zmysel.

Páči sa mi tie mestá, čo voňajú slobodou. No ty ma vždy uzemníš. Vravíš, že je daná tou anonymitou, tým vzájomným nezáujmom, tým, že sa nikdy dvakrát nestretnú, lebo ulíc, parkov a kaviarní je veľa. Preto tí ľudia stvárajú tie spontánne bláznovstvá. Páčilo by sa mi sedávať v tom preplnenom parku na deke s pastelovými pruhmi, mať bosé nohy a pletené sveter prehodený cez plecia. Možno si čítať zo zažltnutých kníh alebo písať na snehobiele listy, možno si sadnúť k fontáne v strede námestia a nahlas spievať či kresliť portréty pod košatou vŕbou skôr pre vlastné potešenie ako pre enormné zisky.

Kým mám krídla, lietam. A možno práve preto sa teraz nenaháňame medzi popadaným lístím, čo mi spieva pod nohami. S Tebou.

Raz možno budem stáť vo veľkej miestnosti s radmi stoličiek so sivými poťahmi a vydýchaným vzduchom a budem prednášať o strachu. Lebo budem na slovo vzatou odborníčkou, čo sa veľakrát bála urobiť prvý krok či prekročiť vlastný tieň. A všetko budem demonštrovať vlastnými zážitkami a možno sa celá sála najprv zasmeje a potom si uvedomia, že život každého z nás je plný zbytočné strachu. A možno práve preto mám tak často stiahnuté hrdlo a nie som schopná slova.



Lebo život je prikrátky (aspoň sa to tvrdí) a ja možno oľutujem...