Dostratena

Deň sa predlžuje na úkor noci, tá je mrazivá a ochladzuje dni. Si a napriek všetkému Ťa necítim. Ako v tom filme, kde cítila ich prítomnosť, ale nebola schopná vidieť ich.

Rozplynul sa. Ako obláčik pary nad hrncom vriacej vody. Zmizol dostratena. A ja nesmútim. Neviem, čím to je. Možno vnímam veci naokolo racionálne. Konečne. Snáď je dobré, že som ťa nechala odplávať. Viem, že treba odpúšťať. No nie tisíckrát. Že tvoje chyby zmrzačili moje city. Nadobro. Že niet návratu. Že som nepredpokladala taký záver. Sklamaná. Tak som sa cítila. Že občas sa človek stavia do iného svetla. Nemám rada hranie sa na dokonalosť. Chýbala mi ľudskosť. Drobné nedostatky. Nedokonalosť. Tak prirodzená a mne vlastná. Krivé malíčky a kvapôčky potu na čele.

Chladná jeseň bez slnka, čo (pri)núti vytriezvieť. Že každé leto je (tak trochu) vytrhnuté z relity. Má farbu svetlého piva a vonia, ako tá tráva, čo ju neustále kropíš a následne kosíš, lebo sa nevieš nabažiť tej vône. Aj to naše (bolo).

Ako ten večer, čo mal byť začiatkom všetkého , ukončil aj to, čo malo byť večné.

A obrazovka bliká a mne hlavou lieta, že nie je o čom.

Ako rieka
Čo má suché koryto
Ako zmrzlinár
Čo ju nikdy nelíže
Ako ruka
Čo nemá koho pohladiť

Ale dnes…
It΄s a new day and I΄m feeling good.