Podvečer stretnúť...

Vstať takmer naobed a tešiť sa z dňa. Počuť len tiché tóny. Nechať ich rinúť sa von. Tiecť mnou. Napĺnať. Pocitmi. Počuť len mĺkve tóny a detský smiech. Zvoní mi v ušiach. Decká tešiace sa z bieleho prašanu, čo potešil svet. Aspoň na chvíľu. Vidieť ich naháňať sa za pukom. Šmýka sa. Tie decká ho hrajú v kuse. Aj jesť zabudnú ísť. Si vedia užiť sneh a voľno. Ako nikto. Ako my kedysi.

A podvečer jedného z tých hokejistov stretnúť znova. S dievčaťom držiac sa za ruku. A bozkávať sa a smiať sa. A podchvíľou mať sklopený zrak a bozkávať sa a smiať sa. A prvý raz ľúbiť. Ísť hrdo tou úzkou ulicou a hlasno zdraviť tie tetušky za oknami ako nikdy. Mať pätnásť a žiť odrazu inak. Pre ňu, nielen sám pre (za) seba. Mať plnú hlavu citu a nechať ho pomaly vytekať zo seba. Zaplavovať telo a oblapovať človeka.

Uvedomiť si ako čas rýchlo letí a nemať rada túto frázu. Pamätať si ho ešte ako drobca, čo behal za sestrinou sukňou s cibuľovým chlebom v ruke a odretými kolenami v žlto-zelenom drese Ronalda, čo sa večne bláznil za loptou a chcel hrať badminton. A vidieť ho vždy plakať, keď sa košík stratil alebo padol na strechu a po ruke nebol druhý. A vidieť ho tešiť sa, keď ho mama prvý raz pustila bicyklom na druhý koniec dediny a pamätať si, keď sa chcel stať futbalistom a rok ho vídať sedieť na lavičke a až potom môcť strieľať góly.

Vidieť ho dnes. Už nie dieťa. Vidieť radosť. Cítiť šťastie. Počuť smiech a iskry nechať svetom lietať.

Už nebyť dieťaťom a mať po prvej láske. Mať milé spomienky a cítiť nehu i bolesť okúsiť a raz rozprávať deťom, ako sme prvýkrát ľúbili...